Na prelome októbra a novembra viac vnímame, že nám chýbajú naši zosnulí.
Často a s veľkou láskou na nich spomíname.
V tomto období navštevujeme cintoríny a pálime sviečky.
Plamienok sviečky nám dáva nádej, že aj tam hore svieti svetlo pre nás všetkých.
Raz tam pôjdeme aj my a stretneme sa s našimi drahými príbuznými.
Niektorí odchádzajú príliš skoro do večnosti.
Či je to z dôvodu vážnej choroby alebo náhle po nehode.
Pre pozostalých je to jedno z najťažších období.
Rozlúčiť sa.
Ako sa to dá?
Keď v srdci je veľká rana, veľký žiaľ.
Pýtame sa, prečo umrel?
Pri myšlienke, že sa už nikdy nevráti, je nám veľmi ťažko. Áno je to bolesť, ktorá sa len tak ľahko nezahojí.
Hovorí sa, že všetko chce čas. Áno je to pravda, ale dlho to bolí.
No treba si povedať, že tam hore mu je lepšie.
Človek, ktorý sa trápil v bolestiach až do konca svojho života a jeho príbuzní mu pomáhali čo najlepšie zvládnuť posledné dni na tomto svete, určite si povedali: „Bolo to vykúpenie. Tam hore ho už nič netrápi, nebolí.“
Tí, ktorí veria, že po smrti život nekončí, sa skôr vysporiadajú s okolnosťami osudu, lebo veria, že sa raz stretnú a budú spolu.
Veria aj tomu, že na nás dávajú pozor, sú našimi strážnymi anjelmi.
Ak by naši zosnulí mali možnosť sa nám prihovoriť, určite by povedali:
„Neplačte. Sme tu s Vami. Tešte sa a užívajte život s tými, ktorých máte na blízku.“
Iveta B.
Vďaka pozitívnemu mysleniu sa dá prežiť krásny život.